Ahojte,

už trénujem svoju odvahu zopár týždňov, aby som Vám napísala môj priebeh o mojej prvej láske, a sklamaní. No dobre, to už nebola moja prvá láska, veď každý už určite mal tú prvú ozajstnú ružovú  lásku v škôlke, alebo na základnej, s kým to, že ste spolu znamená, že ťa chytí za rukou, alebo ti dá pusu.

Ten chlapec bol odo mňa o 5 rokov starší. Všetko mal, s čím sa dá očariť jednu, na Jane Austin románoch vyrastanú naivnú sedemnásťročnú babu (v poradí): pekný, chlapský, šarmantný, super auto, vlastný byt, taký typ, ktorý vždy vie, ako a čo treba hovoriť. Ako aj mne. Ako sme už 9 mesiacov boli spolu, som už aj pomaličky plánovala byť spolu s ním...že som už dospela na to...hehe...Som si už mala predstavu ako to naše prvé milovanie bude krásne. Vlastne sme nič neplánovali, boli sme v kine, a išli sme spolu na jeho byt....A potom sa to stalo. Bola som totálne zamilovaná, od krásy ako horúce telo ležala na posteli, a zrazu niekto zvonil na dverách. Hrkot kľúčov, a on na to: Je problém, musíš sa schovať v malej izbe! O chvíľku ťa pustím von. Rýchlo ako som vedela sa obliekla, a išla som. Ja, hlúpa, naivná krava ešte som nerozumela čo sa stalo. Ženský hlas. Za chvíľku odišla do sprchy. A ten chlapec mi povedal: musíš odísť tak rýchlo ako len vieš.

Totálne zmrznutá a prekvapená som nechcela veriť tomu, čo počujem. Keď som už bola doma, mi zavolal, a sa ospravedlnil, a totálne pokojne mi povedal, že nevie čo sa stalo, a že  jeho zasnúbená nechodí domov tak skoro. Ja som skoro padla zo stoličky, zasnúbená??   

Ani povedať asi nemusím, moja prvá láska bola naozaj nezabudnuteľná. Od toho času už aj oni rozišli. Áno, láska robí z človeka blázna. Ale takého veľkého?